Jorgen sa narodil ako druhé z dvojičiek a tretí v poradí na dánsky trón, no už od začiatku bolo jasné, že jeho osud bude odlišný od jeho súrodencov. Kým Jensen bol budúcim kráľom a Ellona bola od detstva divoká a nespútaná, Jorgen bol vždy akosi „navyše“ – nie neželaný, ale ani nevyhnutný. Jeho rodičia ho milovali, no nikdy presne nevedeli, čo od neho očakávať. Na rozdiel od svojich súrodencov sa držal v úzadí, vyhýbal sa pozornosti a trávil čas v prítmí palácových chodieb alebo s knihou v rukách. Ako dieťa sa cítil, akoby bol duchom vo vlastnom domove. Bol tu, ale nikto ho skutočne nevidel. Keď mal šesť rokov, Jensen dostal svoju prvú malú motorku, Ellona svojho prvého koňa – a Jorgen? Dostal súpravu na kaligrafiu. Nie že by ho to trápilo – mal rád písanie, rád sa učil, no cítil, že jeho svet je iný ako svet jeho súrodencov. Keď mal Jorgen dvanásť rokov, rodina sa vydala na dovolenku do starého loveckého sídla na severe Dánska. Bol november, vietor bol ostrý a more pri neďalekom útesovom pobreží burácalo. Jorgen vždy miloval prírodu – nie takým spôsobom ako Ellona, ktorá milovala divokosť a dobrodružstvo, ale skôr ticho, ktoré lesy a staré budovy ponúkali. Jedného večera sa stratil. Nechcel ísť s rodinou na spoločnú večeru do mesta, a tak sa rozhodol prechádzať sa sám. Cestička, ktorú si vybral, viedla cez les k starým ruinám kláštora, o ktorom kedysi čítal. Začalo sa stmievať a on si uvedomil, že stratil cestu späť. Potom prišla búrka. Silný vietor mu strhával kabát z pliec, dážď bičoval jeho tvár a on sa ocitol v úplnej temnote. Nepoznal cestu späť, nemal pri sebe mobil a čím viac sa snažil nájsť cestu, tým viac sa strácal medzi stromami. Prvýkrát v živote sa cítil skutočne bezmocný. Nakoniec našiel prístrešie v starej, opustenej kaplnke uprostred lesa. Chladný vzduch prenikal cez rozbité okná, no aspoň ho chránil pred vetrom. Sadol si na kamennú lavicu a uvedomil si, aký je malý oproti sile sveta okolo neho. V ten večer prvýkrát pocítil skutočný strach – nie len strach z búrky, ale z toho, aký bezvýznamný sa môže človek cítiť v nekonečnosti času a priestoru. Našli ho až ráno. Jeho matka bola hysterická, otec sa snažil pôsobiť pokojne, ale jeho ruky sa triasli, keď ho objal. Jeho súrodenci boli nahnevaní, no pod tým všetkým bola úľava. Tá noc Jorgena zmenila. Nebolo to dramatické, neprišla žiadna náhla odvaha alebo vnútorné osvietenie, ale niečo v ňom sa posunulo. Pochopil, že nech by ho akokoľvek ignorovali, nech by sa akokoľvek držal v úzadí, jeho prítomnosť mala význam. Ľudia ho videli. Starali sa oňho. A čo bolo dôležitejšie – on sa musel začať viac starať o seba. Po tej noci sa Jorgen síce nestal odvážnym princovským hrdinom, ale niečo sa v ňom zmenilo. Začal viac skúmať svet okolo seba, viac si všímať detaily, ktoré predtým prehliadal. Jeho tiché momenty v knižnici už neboli len únikom, ale spôsobom, ako lepšie chápať ľudí. Keď počúval príbehy o dávnych kráľoch a filozofických mysliteľoch, hľadal v nich paralely so svojím vlastným životom. Začal si viac všímať svoju rodinu. Uvedomil si, že Ellona sa schováva za svoju divokosť, pretože sa bojí, že nebude dosť dobrá. Že Jensen síce vyzerá sebavedomo, ale tlak budúceho kráľa ho neustále zožiera. Že aj jeho rodičia, hoci vyzerajú dokonalí, majú svoje vlastné obavy a neistoty. A tak si vytvoril vlastnú úlohu – stal sa tým, kto počúva. Ten, kto si všíma drobnosti. Kto vie, kedy Jensen potrebuje tiché povzbudenie, kedy Ellona potrebuje, aby ju niekto vypočul bez súdenia. Dnes je Jorgen stále tým tichým, zasneným mladým mužom, ktorý miluje staré knihy, vôňu kávy a filozofické rozhovory pri sviečkach. Stále sa necíti ako niekto, kto patrí na trón alebo do centra pozornosti, ale vie, že jeho prítomnosť má hodnotu – aj keď to možno nevidí každý. Občas sa pristihne, ako hľadí von z okna počas daždivého večera a spomenie si na tú noc v búrke. Už sa nebojí tak ako vtedy. Vie, že nie vždy nájde odpovede hneď, ale naučil sa jednu dôležitú vec: niekedy stačí len vydržať a počkať, kým sa búrka preženie. V tomto čase ešte stále študuje vysokú školu, keďže ako správny akademický typ by bez toho snáď ani nedokázal byť. Ako hlavné sa venuje reštaurácii starého papiera, kníh a zväzkov, po strane sa venuje prednáškam a seminárom z filozofie modernej či antickej. Svoje akademické povinnosti sa však teraz snaží riešiť v Illey, keďže aj napriek veľkému rozhodovaniu šiel svojim súrodencom robiť podporu.