Anastasia, ako jediná dcéra cárského páru podedila väčšinu svojich črtov z otcovej strany rodiny. Blond vlasy a prenikavé ľadovo modré oči boli nezvyčajným kontrastom s jej tmavovlasými bratmi. Vzrastovo však radí medzi vyšších jedincov. Napriek tomu sa ale nevyhýba vysokým ihličkám a pravideľne sa na všetkých díva zhora - dodáva jej to pocit moci a prirodzenej nadradenosti. Na verejných akciach organizovaných kráľovskou rodinou je zosobnením ladnosti a princeznovskej pôvabnosti, ale pozornému oku neuniknú charakteristiky neľútostnej disciplíny, ktorou si počas dospievania prechádzala. Vyrastala v prostredí, kde sa slabosť neodpúšťala a naučila sa, že úspech si vyžaduje tvrdosť – voči sebe aj voči iným. Je chladná, nekompromisná a cieľavedomá. Keď si niečo zaumieni, ide si za tým s neochvejnou vytrvalosťou, bez ohľadu na prekážky či city druhých. Klasická Ruska – elegantná, hrdá a so silnou vôľou. Jej vášeň pre balet, divadlo a krasokorčuľovanie je dôkazom jej lásky k estetike a dokonalosti. Od detstva bola vedená k disciplíne, k dokonalému držaniu tela, k absolútnej kontrole nad každým jedným pohybom. Na ľade aj mimo neho je stelesnením grácie, ale za touto krásou sa skrýva krvopotná drina a odhodlanie, ktoré ju formovali od dievčatka až k žene ktorou je dnes. Anastasia je chladná, no nie bezcitná. Jej emócie sú zakopané hlboko pod povrchom, a len málokto sa dostane dostatočne blízko, aby videl ženu za maskou dokonalosti. Možno ju poháňa túžba dokázať niečo svetu a možno len samej sebe. No jedno je isté – nikdy sa nezastaví, kým nedosiahne to, čo chce. Napriek svojej elegancii má aj divokejšiu stránku - tú, ktorá sa po tragédií utrhla z reťaze a stala sa jej útočiskom. Miluje rozhadzovanie peňazí – nie preto, že by si nevedela vážiť ich hodnotu, ale skrátka preto, že si môže dovoliť luxus a prepych bez výčitiek. Značkové oblečenie, drahé šperky, exkluzívne večierky – všetko musí byť najlepšie. Vodka je jej verným spoločníkom, či už oslavuje víťazstvá, alebo zaháňa frustráciu. V posledných rokoch si ani nevie predstaviť deň, kedy by ju nepoužila už hneď z rána namiesto ústnej vody.

Anastasia sa narodila ako posledné a zároveň aj najmladšie dieťa ruskej kráľovskej rodiny. Od koruny tak mala na míle ďaleko a všetka zodpovednosť dopadla na plecia jej bratov. Nevyhla sa síce nutným hodinám etikety, histórie, či politiky, no nikto od nej neočakával, že bude vedieť strategizovať, či viesť krajinu. Jej funkcia mala byť čisto reprezentatívna. A Anastasia si to patrične užívala. Plne sa ponorila do rozvíjania svojich záujmov ignorujúc ponúkané cesty diplomacie či radcovstva. Keď mala šesť rokov, prehlásila, že sa stane primabalerínou v národnom divadle. Jej sny sa však rýchlo rozpadli, keď pochopila, akú obetu si vyžaduje tento šport. Ako princezná by sa popri výučbe nedokázala baletu venovať naplno a tak si začala hľadať inú náplň voľných poobedí. Netrvalo jej dlho objaviť lásku k ľadu práve v podobe krasokorčuľovania. Miestami to bolo rovnako náročné ako balet, no v tomto športe sa jej ľahšie hľadali priateľky. Tu boli každá sama za seba a nemuseli súperiť o titul primabaleríny. Našla si bohaté priateľky s ktorými sa chodila promenádovať ako mestom, tak aj ľadovými plochami. Jej nadanie pre tento šport bolo neprehliadnuteľné. Práve vďaka tomu sa jej podarilo už v desiatich zaujať o dva roky staršieho krasokorčuliara - Borisa. Harmonické splynutie, ktoré medzi nimi nastalo keď spolu korčulovali bolo natoľko neprehliadnuteľné, že nie oni sa bili o tréningy ale svetoznámi tréneri sa bili o nich. Stačil im rok spoločného tréningu na to, aby sa naladili na spoločnú vlnu z ktorej už potom nikdy nezosadli. Boli dvaja ľudia, no na ľade sa hýbali ako dve polovice toho rovnakého človeka. Spoločne sa držali ako v ľahkých tak aj v ťažkých chvíľach. Na ľade nebola Anastasia princeznou, ale iba jeho Elenou. V ich spoločných choreografiách si šla vykorčuľovať srdce. Každým svojím pohybom sa spovedala z ťažkostí, ktoré denne zažívala. A Boris ju počúval. S otvorenou náručou korčuľoval proti nej. Zakaždým to bolo rovnaké, rozhovor bez slov, za ktorý zožali potles a zlato. V celučičkom Rusku nemali rovného. Boli hviezdy ľadu, budúce legendy, ktoré sa pre svoju drinu zapíšu do histórie. Mali detské sny, ktoré sa postupne pretavili do tínedžerských plánov a ako mladí dospelí ich už ruka v ruke prežívali. Anastasia mala čerstvých sedemnásť keď prikývla na to, že budú tvoriť pár nie len na ľade ale aj mimo neho. Ako to však už býva, každá rozprávka má svoj koniec, len ten ich prišiel o desiatky rokov skôr, omotaný krvavo červenou stuhou. Chystali sa zavŕšiť úspešnú sezónu v ktorej sa stali mnohonásobnými majstrami Ruska benefičným krasokorčuliarskym vystúpením. Anastasia bola nadšením bez seba. Mali nacvičenú novú choreografiu a ona sa nevedela dočkať, kým ju spoločne predvedú divákom. Obsahovala figúry, na ktoré si trúfol len máloktorý krasokorčuliar, no oni na to mali. Poctivo trénovali. S prvými tónmi vykorčuľovali na ľad, ruka v ruke, tak ako vždy. Každým ďalším tónom a ťahom ostria po ľade sa cítila istejšie. Nemalo sa čo pokaziť. Skladba sa už blížila ku koncu a ich nečakalo nič viac ako posledný skok, posledná pirueta vo vzduchu. V jeden moment ju Boris chytal za pás, v druhý už vyhadzoval do vzduchu. Nešťastnou náhodou sa mu však zachytil kúsok rukávu tanečného dresu o Anastasiinu korčuľu. Takto ju nikdy nevyhodí dostatočne vysoko, stiahol by ju k zemi a ona by v tej rýchlosti spadla a ublížila si. To nemohol dopustiť. Nemohol ublížiť svojej princeznej a tak namiesto vyšvihnutia jej tela do výšin si ju pritiahol k sebe. Nič netušiaca Anastasia sa však už pripravovala na otočku, nevedela, že sa ju Boris chystá zložiť. Mala čerstvo nabrúsené korčule a tak čepel prešla jeho jemnou pokožkou na krku ako nôž cez maslo. Nedalo sa už urobiť nič iné, ako ho láskavo chytiť a sledovať ako sa mu stráca život z očí kým sa jej šaty menia zo snehobielych v rubínové. Mala dvadsať rokov a jednu smrť na svojom krku. V ten deň nevyhasol život iba v Borisových očiach ale aj v tých jej. Z dokonalej snehovej princeznej sa stala ľadová troska. Prešli už tri roky od toho dňa, no Anastasia sa ešte neodvážila vrátiť sa na ľad. Rovnako ako ani nedokázala priznať pred nikým, ako veľmi zničená jej duša v skutočnosti bola. Ľadový sebavedomý úsmev bolo jediné, čo svetu ukázala.